Tibor Uhrín. Rez po vláknach
Od 90-tych rokov 20. storočia vytvára najmä z dreva a kovu znakové diela úžitkového umenia so samozrejmými funkciami – misy, nádoby, dekoratívne predmety, hračky, nábytkové solitéry, svietniky. Pohráva sa s rozhraním remesla a dizajnu, nastoľuje a tematizuje otázku: kde končí remeslo a kde sa už začína dizajn ? Presahovanie týchto hraníc obidvomi smermi vytvára v jeho diele napätie medzi polohou individuálneho tvorcu a polohou dizajnéra, ktorý navrhuje pre masovú produkciu. Oslovujú ho z dejín dizajnu osobnosti, ktoré vytvorili dizajnérske stálice (Aalto, Pye, Krenov, Wirkkala... ), ale išli a idú cestou experimentovania s materiálom, čím cez jeho dokonalé poznanie objavujú technologické a tvarové inovácie. V tomto zmysle sa teda Uhrín zaoberá tvorbou dizajnérsko-experimentálnou, jeho výrobné postupy pri zhotovení sú rovnako dôležité. Hodnoty remesla a výrazové znaky dizajnérskeho diela vzájomne prerastajú v malosériovom produkte.
Povrch pochopil ako osobitnú kategóriu, základnú vlastnosť predmetu sprostredkujúcu osobný kontakt s vecou. Identifikuje pôvod výrobku v materiáli, zakotvuje každé dielo v realite a vďaka virtuóznej umelecko-remeselnej kvalite spracovania môže predviesť nezastierane svoju materiálovú pravdu. Prejavuje sa to najmä pri dreve, ktoré potom odhalí svoju farbu, kresbu, zamatový lesk, schopnosť jemne trieštiť svetlo, až predmety obteká v mäkkých teplých obrysoch alebo stvrdne prostredníctvom štruktúr do pevnej obrysovej kresby. Lákajú ho aj materiálové kontrasty, kde experimentuje s hybridným spojením dreva a plastu (Pet dózy, víťazný súbor na Bienále úžitkového umenia, 2009). Odpadový materiál aj plasty sú však opäť prepracované cez autorsky premyslený rukodielny proces, takže potom nepôsobia surovo, naopak získavajú kvalitu zušľachteného materiálu. Najnovšie pracuje aj s ďalším nájdeným materiálom, spájaným s našou minulosťou panelákových sídlisk - umakartom, ktorý má v sebe zakódované aj symbolické kvality: v kolekcii „ostalgických“ svietnikov (Svietniky Ostalgia, 2013).
Na rozsah posunu od predmetu ku individuálnemu znakovému dizajnérskemu dielu využíva najmä biomorfné tvarové zdroje a výstavbu. Sleduje prírodnú mechaniku, skladobnosť, procesuálnosť, pohyb rastu, zániku, je prosto bio...Používa oblé tvary, ohyby, priehyby, ich odchýlky, nepravidelnosti naznačujúce príbuznosť s prírodou. Niekedy sú to skutočne z prírody vyňaté segmenty, ktoré dopovie následným spracovaním (dózy Pôvabničky). Veci sa hýbu (Misy Rôznonožky), kamenejú (misy Fosílie), lietajú (Motýle – držiaky na fotografie), rastú (dózy Špirlice, Pôvabnice), klíčia (dózy na šperky Klíčiky).
Uhrín s obľubou využíva staré tradičné technológie – štiepanie, vŕtanie, rezanie, spájanie lubov, ohýbanie dreva, pílenie, dlabanie... Spoje, ktoré nakoniec materiál ukotvia a dajú mu pevnosť a istotu sú tiež tvorivým momentom, znamenajú rozhodnutie zastaviť proces tvarovania v pravý čas. Ich výrazové a technologické možnosti inovuje - misy je tak možné zošiť či už v dreve alebo kove (Venušine pasce), alebo zabezpečiť proti ďalšiemu pohybu drevenými nitmi, klinmi, či len samotnými spriahnutím protichodných síl v materiáloch pnutím (tisové misy Zeppelin), ktoré prebiehajú po jeho vláknach ako po nervoch (stoly pre Halea a Boppa, stôl Galileo, Vešiak pre troch veteránov), až po súčasné „jednoplošníkové“ stoly (Jednoplošníky).
Od roku 2006 jeho tvorba získala aj ďalší rozmer v land artových aktivitách, ktoré sú prirodzeným a uvoľneným rozšírením princípov a foriem obsiahnutých v jeho dizajnérskej tvorbe. Pri ich realizácii využíva miestne prírodné ekologické materiály, z ktorých stavia a skladá vodné veže, mlynské kolesá, slamené kvety, kde iniciatívu striktne vyhladeného povrchu preberá vodná hladina, do ktorej sú osadené.
Odpoveď, ktorú ponúka Uhrín svojím dielom neposkytne návod na celkový obraz ako žiť, čím sa obklopiť – nie sú to dizajnérske krajiny interiérov, čo tvorí, ale určitá výlučnosť týchto vecí je dôležitým znakom identity, súborom znakov, ktorými vytvára špecifickú emocionálnu odozvu individuálneho používateľa.
Zuzana Labudová
